Tak aj u nás doma zavítal ten nešťastný vírus

Od marca 2020 nepočúvame o ničom inom, len o víruse, ktorý k nám "docestoval" až z Ázie. Jednou z mnohých výhod žitia na Slovensku je, že tieto katastrofy (tornáda, teroristické útoky, či dokonca nejaké vírusy) nejako extra neriešime, pretože sa nás skoro nikdy bytostne nedotýkajú. Skoro. No, tento rok to prišlo aj na nás.

Myslím, že táto situácia nám krásne ukázala, ako sa my ľudia najviac bojíme neznámeho. Keď som chodila do práce, pamätám si, ako som si v hlave zanadávala, že musím cestovať špinavými vlakmi a stretávať sa denne s x ľuďmi. Bála som sa. Tak ako takmer každý z nás. Všetko som dezinfikovala a sociálne sa obmedzovala.

Počas leta som spolu s ostatnými naskočila na pozitívnu vlnu, počas ktorej som celkom zabudla na opatrenia. Samozrejme, pravidelne som si čistila ruky a dezinfikovala telefón, no stretnutia s kamarátmi či s rodinou som už neodkladala, ale naopak si ich užívala. Rovnako ako aj výlety počas mojej letnej dovolenky.

Televíziu som mala vypnutú, články o tom slove na K som ignorovala a žila si v bubline, kde neexistuje žiaden vírus. Ale veď to je aj celkom logické, nie? Keď nikto z vášho okolia nie je nakazený. Prečo sa stresovať? Prečo prijímať dookola tieto negatívne informácie? Snažila som sa žiť čo najnormálnejšie sa dalo, respektíve, ako dovoľovala táto situácia.

V deň oslavy mojich narodenín - rozumej spoločnému obedu s mojimi rodičmi a sestrou (kvôli sprísneným jesenným opatreniam), som sa dozvedela, že jeden známy ten vírus má. A bola som s ním. V úzkom kontakte (teda do 2 metrov a viac ako 15 minút - poučka z oficiálnej stránky). Moju bublinu prepichli obrovskou ihlou a zostala som ako obarená. Museli sme sa všetci nahlasovať na testy a do tej doby zostať v karanténe.

Čakanie na termín nebolo veľmi príjemné, lebo počas tej doby sme sa dozvedeli, že pozitívna je aj moja sestra. Keď som sa to čerstvo dozvedela, začali sa mi triasť nohy. Ďalej prišiel na rad hnev, plač, strach, stres.

Keďže som začínala pociťovať silnú nádchu, bolesť tela a problémy s dýchaním, vedela som, asi ako bude vyzerať môj výsledok testu. Inak, keď už sme pri tom, naozaj to nie je niečo, čoho sa treba báť. Je to nepríjemné, no nie bolestivé.

V jeden krásny karanténny deň mi prišla sms správa s pozitívnym testom. Túto správu som absolútne neprežívala. Skrátka som to vedela. Bola som s viacerými ľuďmi, ktorým sa to potvrdilo a už nebolo cesty späť.

Vyššie spomínané príznaky som mala približne deväť dní. Potom som sa už mala veľmi dobre, no musela som čakať doma na termín ďalšieho testu (ak ste pozitívny, testujú vás do tej doby, kým výsledok nebude negatívny). Našťastie môj druhý test bol negatívny, takže vírus ma potrápil niečo málo cez týždeň.

A to je všetko. Nie, nechcem zľahčovať celú túto situáciu. Ale je dôležité si uvedomiť jednu vec - nech sa už jedná o akúkoľvek chorobu, každý z nás ju znáša inak. Konkrétne mne nerobí problém zvýšená teplota, počas nej viem normálne fungovať, ako keby sa nič nedialo. Naopak moji rodičia znášajú akýkoľvek náznak zvýšenej teploty veľmi zle. Môžeme sa tak ďalej baviť o alergiách, chrípkach, zápaloch, až po tie najhoršie choroby. Ak to niekto znáša zle, neznamená, že to budete znášať zle aj vy.

Nuž, tohto strašiaka mám za sebou (dúfam, že si ma znova nenájde, keďže sa mi nechce opäť absolvovať karanténu a s ňou spojené testovanie) a opäť som sa vrhla do reality. Všetkým držím palce a snažte sa nestresovať, a hlavne, neporovnávať.

Čakajú nás teraz tri napäté týždne, držme si teda palce, nech to zvládneme!